Prečo sa niektoré páry rozvedú a iné zostanú spolu? Toto sú rozdiely, ktoré rozhodujú

Toto je časť jednej z podkapitol knihy, ktorú píšem o vzťahoch. Dal som ju dokopy najmä z knihy Emocionálna inteligencia od Daniela Golemana (na Martinuse nájdete aj moju recenziu z roku 2022), ktorý v tejto časti vychádza aj z dlhoročných výskumov manželstiev psychológa Johna Gottmana. Dopĺňam ich o ďalšie zdroje, vlastné poznámky, skúsenosti a príklady z bežného života. Výsledkom nie sú univerzálne návody na šťastné manželstvo, ale konkrétne rozdiely v tom, ako spolu komunikujú páry, ktoré dokážu problémy zvládať, a páry, ktoré sa postupne dostávajú do vážnych problémov.

Keď som začal čítať knihy o vzťahoch, zaujímalo ma, čo vlastne odlišuje páry, ktoré spolu dokážu spokojne žiť dlhé roky, od tých, ktorým sa vzťah postupne rozpadne. Čítal som knihy od rôznych autorov a ak som našiel takúto informáciu, hneď som si ju poznačil, aby som mohol dať nakoniec dokopy podkapitolu, ktorú práve čítate. 

Napríklad John Gottman *1 na začiatku svojej praxe s dvojicami podľa vlastných slov robil podobnú chybu ako mnohí ďalší odborníci. Veľmi sa sústredil na to, ako majú partneri správne komunikovať a zvládať konflikty. Neskôr však pri výskume spokojných manželstiev zistil, že samotné naučenie lepšie sa hádať nestačí. Spokojné páry totiž neboli bezproblémové. Aj ony sa hádali o peniaze, deti, domácnosť, sex alebo príbuzných. Niekedy boli partneri dokonca výrazne rozdielni povahou, záujmami alebo hodnotami. Gottman si však všimol, že manželstvá, ktoré dobre fungovali, mali niečo spoločné. Ich základom bolo hlboké priateľstvo, vzájomný rešpekt, dobré poznanie toho druhého a potešenie z jeho spoločnosti. Spokojné manželstvá sa riadia určitými princípmi, aj keď si to veľakrát ani neuvedomujú. 

Mne sa páči najmä jeho neskoršie zistenie, že kľúč k dobrému manželstvu nespočíva iba v tom, ako riešime konflikty, ale vo veľkej miere aj v tom, ako nám spolu je, keď sa práve nehádame. To je podľa mňa veľmi dôležité. Vzťah sa totiž neláme len v tých dvoch hodinách, kedy po sebe kričíme alebo riešime nejaký problém. Láme sa v tých zostávajúcich 22 hodinách dňa – v tom, či sa na seba usmejeme pri kávovare, či si s odozvou odpovieme na bežnú otázku, alebo či okolo seba prejdeme bez povšimnutia. Ak si dvaja ľudia počas týchto bežných hodín lezú na nervy, ignorujú sa a žijú vedľa seba len ako spolubývajúci, žiadna naučená technika hádania im nepomôže. Mať vlastné záujmy je úplne v poriadku. Problém nastáva vtedy, keď sa z každodenného života vytratí obyčajné priateľstvo a toho druhého začneme brať ako samozrejmosť. Ak chýba spojenie v tomto bežnom čase, samotné správne riešenie konfliktov už vzťah nezachráni.

Pri čítaní Gottmana, Golemana, Johnsonovej, Kratochvíla, Nováka a ďalších autorov som si preto postupne zapisoval rozdiely, ktoré sa opakovali. Nie je to test, podľa ktorého si máte spočítať body a zistiť, či sa rozvediete. Je to skôr taký môj sumár toho, čo som našiel. Veľa z týchto tém rozoberám v knihe samostatne a oveľa podrobnejšie. Tu ich chcem dať vedľa seba, aby bolo vidieť, že rozdiel medzi fungujúcim a rozpadajúcim sa vzťahom väčšinou netvorí jedna vec, ale veľa malých vecí, ktoré sa časom sčítajú.

• Nie je rozhodujúce, či sa partneri hádajú, ale ako sa hádajú.
  Páry, ktoré spolu vydržia, nemusia mať menej problémov alebo rozdielnych názorov. Daniel Goleman v knihe Emocionálna inteligencia *2 píše, že samotné nezhody o sexe, výchove detí, peniazoch alebo iných vážnych témach nebývajú tým, čo manželstvo rozbije. Oveľa dôležitejšie je, ako o nich dvojica diskutuje. Rozhovor by sa nemal zvrhnúť do útokov na osobnosť partnera, pohŕdania, obranných protiútokov, trestajúcim či urazeným tichom alebo takým emočným zaplavením, pri ktorom už jeden alebo obaja prestávajú normálne počúvať a premýšľať. Ján Hrustič používa slovo živelne, že by sme sa nemali chovať živelne. K týmto spôsobom komunikácie sa ešte vrátim samostatne v ďalších podkapitolách. 
  
• Funkčné páry kritizujú konkrétnu vec, nie celého človeka a jeho osobnosť.
  Páry, ktoré spolu vydržia, nerobia z bežného problému útok na osobnosť toho druhého. Keď ich niečo nahnevá, ostanú pri konkrétnej veci: „Keď si nevyniesol ten kôš, nahnevalo ma to, lebo sme sa na tom dohodli.“ V nefunkčných vzťahoch sa používa skôr útok na celého človeka: „Ty si bezohľadný sebec a nikdy sa na teba nedá spoľahnúť.“ Daniel Goleman v Emocionálnej inteligencii *3 spomína Gottmanove výskumy a vysvetľuje, že kritika charakteru, či osobnosti má oveľa ničivejší účinok než konkrétna sťažnosť na to, čo partner urobil. Napadnutý človek potom skôr cíti hanbu, poníženie alebo potrebu brániť sa, než chuť niečo napraviť.
  
• Páry, ktoré vydržia nezovšeobecňujú.
  Toto úzko súvisí s tým, čo sme spomínali vyššie pri útoku na osobnosť, ale je to ešte jedna samostatná vec. Jedna chyba je zaútočiť na partnera ako na človeka: „Ty si bezohľadný sebec.“ Druhá chyba je hovoriť príliš všeobecne: „Ty nikdy nezavoláš“, „Ty vždy myslíš len na seba“, „S tebou je to stále rovnaké.“ Goleman *4 uvádza jednoduchý komunikačný vzorec Haima Ginotta: keď urobíš X, cítim Y a chcel by som Z. Teda napríklad: „Keď mi nezavoláš, že prídeš neskoro, nahnevá ma to. Bola by som rada, keby si nabudúce zavolal.“ Čiže namiesto hodnotenia celého partnera alebo celého vzťahu pomenujeme jednu konkrétnu situáciu, čo v nás vyvolala a čo by sme potrebovali nabudúce inak. 
  
• Ešte nebezpečnejšie než kritika je pohŕdanie. 
  V pároch, ktorým vzťah dobre funguje, môže prísť hnev alebo ostrá výmena názorov, ale nemalo by sa z toho stať dlhodobé pohŕdanie partnerom. Goleman *5 podľa Gottmanových výskumov opisuje výsmech, urážky, ironický úškrn, prevracanie očí či znechutenie ako mimoriadne deštruktívne prejavy. Zároveň však výslovne upozorňuje, že príležitostný prejav pohŕdania ešte manželstvo nezničí. Skutočné pohŕdanie nie je škaredé gesto v hádke, ale trvalý postoj nadradenosti a neúcty, kedy toho druhého ponižujeme alebo zhadzujeme. Občasné prevracanie očí, ešte neznamená pohŕdanie. Riziko rastie najmä vtedy, keď sa takéto správanie opakuje a stáva sa bežnou súčasťou vzťahu.
  
• Častá kritika a pohŕdanie.
  Podľa Golemana *6 výskumy ukazujú ešte na jeden problém. Partner už nie je človek, ktorý niečo urobil zle. V našej hlave sa z neho postupne stane človek, ktorý je zlý. Začneme ho sústavne odsudzovať a potom už len čakáme, kedy nám znovu potvrdí, že to, čo si o ňom myslíme, je správne. Takéto nepriateľské myšlienky potom ľahko vedú k ďalším útokom a druhého nútia brániť sa alebo pripraviť na protiútok. Ja ešte mimo Golemana dopĺňam, že páry, ktoré vydržia, si svojho partnera viac idealizujú, aj keď druhí ho niekedy až tak pozitívne nevnímajú. 
  
• Keď sa jeden cíti napadnutý, môže útok vrátiť a vznikne zbytočná hádka. 
  Ale môže urobiť aj opak – stiahnuť sa, prestať reagovať, proste sa uraziť a zmĺknuť. Goleman *7 píše, že práve takéto opakované uzatváranie sa do seba patrí medzi správanie typické pre manželstvá smerujúce k vážnym problémom, pretože znemožňuje, aby sa nezhoda vôbec vyriešila. V Gottmanovom výskume tvorili až 85 % partnerov, ktorí takto reagovali tichom, muži – robili to ako reakciu na kritiku a pohŕdanie zo strany manželky. Nejde však o pravidlo, že by sa takto správalo 85 % všetkých mužov. Ak sa váš partner takto uzavrie, netlačte naňho ešte viac. Dajte mu priestor upokojiť sa a k rozhovoru sa vráťte neskôr. Ak ste naopak ten, kto sa zvykne uzavrieť, skúste neodísť úplne bez slova, ale povedať aspoň: „Potrebujem sa teraz upokojiť, ale vrátim sa k tomu.“ Goleman odporúča aspoň 20 minút. Viac sa tomuto budem venovať v ďalších podkapitolách. 
  
• Domýšľanie si, čo partner „naozaj myslí“ 
  V tom, ako partneri narábajú s domýšľaním a vysvetľovaním si slov toho druhého po svojom, vidím jeden z veľmi dôležitých rozdielov medzi pármi, ktoré sa rozvádzajú, a tými, ktoré spolu zostávajú. Pri stabilných dvojiciach partner niečo povie a ten druhý to berie tak, ako to bolo povedané. V rozpadávajúcich sa vzťahoch však človek síce počúva slová partnera, no v hlave im okamžite pripisuje vlastný význam a domýšľa si, čo tým „naozaj myslel“. Daniel Goleman *8 tu spomína Beckove automatické myšlienky, ktoré vychádzajú z kognitívno-behaviorálnej terapie. Sú to bleskové závery, ktoré nám napadnú úplne samovoľne, bez racionálneho premýšľania, a to na základe našich hlbokých vnútorných presvedčení. Napríklad, ak si v hĺbke duše nesieme presvedčenie, že mužom sa nedá veriť – napríklad preto, že otec podviedol matku, podvedome budeme partnera neustále podozrievať. Vzniká tak absurdná situácia, kedy jeden partner v hlave bojuje s vlastným domysleným scenárom a ten druhý vôbec nerozumie, prečo je terčom hnevu za niečo, čo nikdy nepovedal. 
  
• Rozdiel medzi pesimistickým a optimistickým vysvetľovacím štýlom. 
  Páry, ktoré sa dostávajú do problémov, hľadajú hlavne dôkazy proti partnerovi. Stabilnejšie páry pripúšťajú aj priaznivejšie, pozitívnejšie vysvetlenia. Ak si začnem hovoriť: „On je sebec, vždy taký bol a nikdy sa nezmení,“ budem si podľa Golemana *9 všímať všetko, čo tento názor potvrdzuje, a ľahšie prehliadnem opačné situácie, tie pozitívnejšie. Goleman tu priamo nadväzuje na Martina Seligmana, považovaného za otca pozitívnej psychológie, a rozdiel medzi pesimistickým a optimistickým vysvetľovacím štýlom. Optimistickejší môže znieť napríklad: „Teraz je nepríjemný, ale inokedy vie byť ohľaduplný. Možno má zlý deň alebo problém v práci.“ Neznamená to ospravedlniť všetko, čo partner robí. Rozdiel je v tom, že ho automaticky neodpíšeme ako nenapraviteľného človeka. A hlavne nepoužívame slová ako vždy a stále, ale teraz, občas a podobne. Pesimistický pohľad na partnera zvyšuje pravdepodobnosť ďalšej zlej reakcie. Goleman upozorňuje nielen na to, čo si myslíme. Píše aj o tom, čo tieto myšlienky následne robia s naším správaním. Partneri s pesimistickým nastavením sa ľahšie nahnevajú alebo zrania a sú dlhšie rozčúlení. Potom častejšie siahajú po kritike a pohŕdaní a druhý partner zase skôr prejde do obrany alebo sa úplne uzavrie. Jedna reakcia tak živí ďalšiu.
  
• Zaplavené manželstvo: v problematických vzťahoch sa partneri častejšie dostávajú do stavu emocionálneho zaplavenia. 
  Keď sa vo vzťahu opakovane hromadí negativita, človek môže byť podľa Golemana *10 partnerom a vlastnými reakciami natoľko emočne zaplavený, že už nedokáže normálne počúvať ani premýšľať. Chce iba utiecť alebo útok vrátiť. Problém teda nie je, že sa niekedy počas hádky silno rozrušíme – to je normálna reakcia nášho organizmu. Goleman vyslovene píše, že také chvíle zažíva väčšina párov. Nebezpečné je, keď je jeden z partnerov v takomto stave skoro stále a už aj nevinnú vetu vníma ako ďalší útok. Jednou z možností je vyhľadať terapeuta, čo v prípade dlhodobého napätia naozaj odporúčam. Snažiť sa takúto obrovskú a hlbokú tému vtesnať do dvoch univerzálnych rád je nemožné, pretože emocionálne zaplavenie je podľa mňa v skutočnosti jadrom väčšiny manželských kríz. Preto o tom píšem celú knihu. Za tým dlhodobým napätím sa môže skrývať čokoľvek od vyčerpania pri malých deťoch až po staré traumy. Zažívať môžete hlboké minulé zranenie, preťaženie vo fáze života s bábätkom, ale aj pretrvávajúca žiarlivosť či nevera. Dôvodov je skrátka príliš veľa, sú individuálne pre každý vzťah a veľakrát sú príliš zložité na to, aby ich človek rozplietol sám uprostred hádky. Práve v tom, či dokážeme tento stav včas rozpoznať a vyhľadať pomoc, namiesto toho, aby sme sa v ňom roky utápali, tkvie jeden z najväčších rozdielov medzi pármi, ktoré sa napokon rozvedú, a tými, ktoré krízu ustoja. 
  
• Páry, ktoré vydržia, sa pri hádke držia jednej témy, počúvajú sa a snažia sa znižovať napätie. Goleman *11 píše, že pre úspešné manželské dvojice je typické, že sa pri spore držia jednej témy, obaja dostanú priestor povedať svoj pohľad a navzájom sa počúvajú. Za jeden zo základných rozdielov medzi pármi, ktorým vzťah funguje, a tými, ktoré sa nakoniec rozvedú, považuje aj to, či sa aspoň jeden z partnerov snaží zastaviť stupňovanie konfliktu. Pomáha neodbočovať od témy, prejaviť empatiu a znižovať napätie. Ja dopĺňam úplne prakticky: ak sa hádate napríklad o dnešnom meškaní, nezačnite k tomu vyťahovať všetky podobné situácie za posledných desať rokov, svokru, dovolenku ani to, čo partner povedal pred tromi mesiacmi. To už nie je riešenie jednej veci, ale otvorenie piatich ďalších problémov naraz. Nemajte však výčitky, ak sa vám to hneď a vždy nepodarí. Som v tom s vami. Ja som toho už navykrikoval a naspomínal manželke :). Zatiaľ mi to všetko odpustila a nerozviedla sa so mnou. Ak sa ale váš partner pri hádke stále vracia k starým krivdám a otvára ďalšie témy, tak sa nenechajte vtiahnuť do všetkého naraz a pokojne ho nasmerujte k pôvodnej veci: „Poďme teraz vyriešiť toto jedno a k ostatnému sa môžeme vrátiť potom.“ 
  
• Páry, ktoré vydržia, sa vedia počas hádky upokojiť, lepšie počúvajú a skúšajú viac pochopiť aj druhého. Goleman *12 píše, že pri sporoch o peniaze, sex, deti či domácnosť nie je najdôležitejšie nájsť zakaždým perfektné riešenie. Oveľa dôležitejšie je, či sa vieme ovládnuť, keď nás niečo vytočí, či dokážeme partnera naozaj vypočuť a či sa aspoň pokúsime pochopiť, čo cíti. Inak povedané: aj keď sa nezhodneme, nemusíme z každej nezhody urobiť veľkú hádku. Ak sa jeden z nás dokáže upokojiť a nezačne prilievať olej do ohňa, často tým pomôže upokojiť aj druhého. Práve to Goleman označuje za dôležitú súčasť emocionálnej inteligencie vo vzťahu. Po lopate: všimnúť si, že vo mne rastie hnev, nenechať sa ním hneď ovládnuť, trochu sa upokojiť, skúsiť pochopiť, čo sa deje vo mne aj v partnerovi, a až potom reagovať. Nie je to vôbec také jednoduché, ako to znie, preto sa k tomu ešte vrátim samostatne v časti o emocionálnej inteligencii a tiež pri Golemanovom „únose amygdalou“ – stave, keď nás silná emócia na chvíľu ovládne natoľko, že prestávame normálne premýšľať. 
  
• Páry, ktoré vydržia, ešte aj počas hádky dokážu zachytiť pokus druhého o zmierenie.
  Goleman *13 píše, že aj keď sú obaja nahnevaní, v lepšie fungujúcich pároch dokáže aspoň jeden zachytiť partnerovo udobrovacie gesto a reagovať naň. Páry smerujúce k rozvodu bývajú natoľko pohltené hnevom, že pokus o zmierenie vôbec nepočujú alebo ho odmietnu. Niekedy teda nie je problém iba v tom, že sa hádame, ale že už nevieme prijať ani ponúkanú cestu späť. Viac si o udobrovacích gestách povieme v samostatnej podkapitole. 
  
• Páry, ktoré vydržia, dokážu počúvať bez toho, aby každú nepríjemnú vetu hneď brali ako útok. Keď nám partner povie, čo mu prekáža, veľmi ľahko to berieme ako útok a okamžite vysvetľujeme, prečo nemá pravdu. Goleman *13 však zdôrazňuje, že schopnosť empaticky počúvať patrí medzi zručnosti, ktoré držia dvojicu spolu. Pri počúvaní sa nesmieme zamerať len na nepríjemný tón hlasu nášho partnera, ale potrebujeme skúsiť zachytiť hlavný odkaz: „Toto je pre môjho partnera dôležité.“ Na to potrebujeme aj empatiu – skúsiť si všimnúť, čo partner za svojimi slovami cíti a čo nám nimi vlastne chce povedať. V problémových pároch sa naopak partneri rýchlo začnú brániť, vysvetľovať, prečo ten druhý nemá pravdu, alebo útok vrátia, a tým sa konflikt ešte viac rozbehne. Je to zvláštne dnes ráno o tom píšem a práve včera večer som toto zažíval. Manželka mi povedala, ako ju nechápem. Jej slová som bral útok na mňa. Viem o tom, lenže keď je človek unavený, preťažený ako som bol ja včera večer a rovnako manželka, je to vtedy veľmi ťažké. Nie je cieľom reagovať dokonale zakaždým. Cieľom nie je perfekcionizmus. To by v bežnom živote ani nebolo reálne. Dôležité je, aby sa z obrany, útoku a nepočúvania nestal náš bežný spôsob komunikácie. 

Použité zdroje:
*1 Sedm principů spokojeného manželství, John M. Gottman, Vydavateľstvo, Jan Melvil publishing, 2015, strany 37–44, 67–87.
*2 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 177–178.
*3 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 178–179.
*4 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 191.
*5 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 179–180.
*6 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 180.
*7 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 180–181.
*8 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 181–182.
*9 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 182–183.
*10 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 184–185.
*11 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 187–188.
*12 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 188–189.
*13 Emocionálna inteligencia, Daniel Goleman, Vydavateľstvo Citadella, 2017, strany 191.

Toto je len časť rozpísanej podkapitoly. Knihu píšem už celé roky. Nie preto, že by som nad ňou sedel osem hodín denne. Práve naopak. Popri podnikaní, troch deťoch, rodine a tréningu jej väčšinou venujem pol hodiny či hodinu denne. A sú dni, keď nenapíšem vôbec nič.

Postupne čítam knihy a výskumy, robím si poznámky, porovnávam ich, premýšľam nad nimi a snažím sa ich preložiť do normálneho života a jednoduchého jazyka. Nechcem knihu len napísať. Chcem dať poctivo dokopy niečo, čo môže ľuďom reálne pomôcť menej sa hádať, lepšie si rozumieť a možno niektorým rodinám pomôcť zostať spolu.

Možno je práve na tejto jednej podkapitole dobre vidieť, prečo to trvá tak dlho. Najskôr musím knihy prečítať, vyznačiť si dôležité časti a urobiť poznámky. Potom z nich postupne skladám jednotlivé myšlienky, vraciam sa k pôvodným zdrojom, kontrolujem, či som autora správne pochopil, prepisujem ich do jednoduchého jazyka a dopĺňam vlastné skúsenosti a príklady zo života.

Odhadujem, že len za touto podkapitolou, ktorú si teraz prečítate za pár minút, je približne 15 až 20 hodín práce. Dnes ráno som napríklad za hodinu dokončil iba štyri kratšie bloky.

Túto časť zverejňujem ešte pred dokončením knihy, aby ste si mohli urobiť predstavu, čo vlastne celé tie roky píšem a akým spôsobom na knihe pracujem.

A takto postupujem ďalej. Pol hodiny, hodinu, niekedy nič. Ale idem za svojím cieľom. Možno sa tým môžete inšpirovať aj vy – nemusíme urobiť všetko naraz. Dôležité je postupne a cieľavedomo ísť za svojím snom. Tým mojím je napísať a vydať knihu. Aký je ten váš?